Podnikanie v Kanade #2

PODNIKANIE V KANADE SO ZAMERANÍM NA PROVINCIU ONTÁRIO

Stiahnite si dokument o rôznych aspektoch podnikania v Kanade vo formáte pdf.


PARLAMENTNÁ DEMOKRACIA V KANADE

FEDERÁCIA A PROVINCIE

KANADSKÝ PRÁVNY SYSTÉM

SÚDNY SYSTÉM

PRÁVNE FORMY PODNIKANIA V KANADE

DANE

INVESTOVANIE V KANADE

FINANCOVANIE PODNIKU V KANADE

MEDZINÁRODNÝ OBCHOD

NEHNUTEĽNOSTI

PRACOVNÉ PRÁVO

OCHRANA SPOTREBITEĽA

ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU ZAPRÍČINENÁ VADOU TOVARU

RIEŠENIE SPOROV

UZNANIE ZAHRANIČNÝCH ROZSUDKOV


PARLAMENTNÁ DEMOKRACIA V KANADE

Kanada je federálny štát rozdelený na 10 provincií a 3 teritóriá. Kanadská parlamentná demokracia funguje na federálnej a provinčnej/teritóriálnej úrovni.

Federálny parlamanet pozostáva z dvoch komôr, dolnej snemovne ("House of Commons") a senátu. ("Senate"). Dolná snemovňa má 308 volených členov parlamentu („Members of Parliament" alebo "MP"), ktorých počet sa v najbližších voľbách bude zvyšovať na 338. Tejto komore parlamentu prináleží hlavná časť zákonodárnych právomocií federácie. Každý člen parlamentu reprezentuje určitý geograficko-politický obvod s názvom „riding". Politická strana s najväčším počtom poslancov sformuje vládu a jej predseda sa spravidla stane predsedom vlády ("Prime Minister"). Senát pozostáva zo 105 členov, senátorov, ktorí sú menovaní generálnym guvernérom ("Governor General") na návrh presedu vlády. Senátor vykonáva svoju funkciu doživotne s obmedzením vekovej hranice na 75 rokov. Úlohou senátu je analyzovať, meniť, prípadne zamietať návrhy zákonov schválené dolnou snemovňou. Senátori majú právo predkladať vlastné návrhy zákonov pod podmienkou, že ich prijatie nespôsobí zvýšenie nákladov verejných financií alebo zvýšenie daní.

Provincie a teritóriá disponujú v zmysle ústavy vlastnými zákonodarnymi právomocami. Parlamenty jednotlivých provincií/teritórií, nazývané zákonodárne zhromaždenia ("Legislative Assemblies") majú jednu komoru zodpovedajúcu dolnej snemovni federálneho parlamentu. V kontexte jednotlivých provincií, predseda politickej strany, ktorá zvíťazila v provinčných voľbách, sa stane premierom resp. predsedom vlády danej provincie.

Tretí stupeň deľby vládnej moci sa realizuje na úrovni miest a obcí, ktorých právomoci sú odvodené zo zákonov prijatých provinciami a teritóriami. Hlavnými zákonodárnymi nástrojmi týchto samosprávnych útvarov sú nariadenia, ktoré sú prijímané mestskou/obecnou radou. Obecné voľby sa konajú za účelom voľby členov mestskej/obecnej rady a starostu.

FEDERÁCIA A PROVINCIE

Federálna vláda má zákonodárnu právomoc regulovať spoločenské aktivity, ktoré majú dopad na celé územie Kanady. Zákonodárne a iné právomocami federálneho parlamentu mu umožnujú stanoviť pravidlá v otázkach celoštátneho významu ako správa daní, cezhraničný obchod (medzi provinciami/teritóriami a medzinárodný obchod), bankovníctvo a menová politika, duševné vlastníctvo, doprava a komunikácie, colné poplatky, trestné právo atď.

Princíp subsiadiarity stanovuje, že regulácia, ktorá má priamy dopad na jednotlivcov, by mala byť prijatá na tej vládnej úrovni, ktorá je k týmto jednotlivcom najbližšie. Tento princíp stanovil smer pre rozhodovanie súdov v sporov o príslušnosť a stanovil široké kompetencie provincií v oblastiach súkromného majetkového práva, provinčného práva obchodnch spoločností, transakcií s nehnuteľnostami, ochrany veriteľa a v iných oblastiach s priamym dopadom na jednotlivcov.

Znenie kanadskej ústavy nie je jednoznačné v otázke vymedzenia federálnych a provinčných právomocí a z tohto dôvodu majú rozhodnutia súdov v sporoch o príslušnosť zásadné politicko-mocenské dopady, ktoré môžu mať za následok zúženie pôsobnosti federálnych alebo provinčných zákonov alebo ich vyhlásenie za neplatné.

KANADSKÝ PRÁVNY SYSTÉM

Kanadský právny systém je založený na tradícií obyčajového práva tvoreného rozhodnutiami súdov. Každé súdne rozhodnutie o interpretácií a aplikácií predpisov vydaných jednotlivými vládami, obsahuje určitý princíp a tieto princípy sa postupne ustanovili v rôznych oblastiach práva, čím sa vytvoril systém pravidiel nazývaný common law. Novou interpretáciou platných zákonov môže súd vytvárať celkom nové pravidlá správania.

Výnimkou prevládajúceho práva common law je právny systém civilného práva provincie Quebec, ktorá prijala vlatný občiansky zákonník. Rovnako ako kontinentálna Európa, quebecké súdy namiesto obyčajového práva tvoreného prechádzajúcimi rozhodnutiami súdov aplikujú quebecký občiansky zákonník.

SÚDNY SYSTÉM

Kanada má súdny systém pozostávajúci z provinčných a federálnych súdov, na ktorého vrchole je Kanadský Najvyšší súd. Príslušnosť federálnych súdov je z väčšej časti limitovaná na otázky regulované federálnymi zákonmi a na nároky vznášané voči federálnej vláde. Popri súdoch existuje v Kanade rad nezávislých tribunálov, ktoré sa zaoberajú celou škálou prípadov, napr. otázkami pracovného práva a administratívneho práva.

Obchodné spory môžu byť riešené prostredníctvom rozhodcovského konania upraveného v dohode Organizácie Spojených Národov o riešení investičných sporov, ktorá bola Kanadou ratifikovaná v roku 2013. Fyzické alebo právnické osoby pochádzajúce z dvoch štátov, ktoré sú signatármi tejto dohody môžu prenechať rozhodnutie ich sporu Medzinárodnému centru pre riešenie investičných sporov ("International Centre for Investment Disputes" alebo "ICSID"), ktoré rozhoduje v rozhodcovskom resp. arbitrážnom konaní. Spory vedené proti zahraničným vládam na základe dohôd o voľnom obchode a dohôd o ochrane investícií, môžu byť taktiež riešené v rámci rozhodcovských súdov ICSID.

PRÁVNE FORMY PODNIKANIA V KANADE

Voľba právnej formy je dôležitým rozhodnutím, ktoré má svoj dopad na podnikateľovu zodpovednosť za záväzky, daňové zaťaženie, možnosti financovania a iné aspekty podnikania. Podnikateľom, ktorí majú záujem podnikať v Kanade, sú otvorené nasledovné možnosti:

· Corporation (podobná akciovej spoločnosti)

· Pobočka zahraničnej právnickej osoby

· Sole proprietorship (podobná živnosti)

· General Partnership (podobná verejnej obchodnej spoločnosti)

· Limited Partnership (podobná komanditnej spoločnosti)

Obchodné meno

Zvýšená pozornosť by mala byť venovaná výberu obchodného mena spoločnosti. Aby sa predišlo zámene zo strany verejnosti, registrácia spoločnosti je podmienená predložením dokladu o tom, že neexistuje zhoda s obchodným menom inej spoločnosti. Za účelom výberu obchodného mena, ktoré nie je zhodné alebo zameniteľné, sa odporučuje vykonať vyhľadávanie prostredníctvom služby "NUANS" (New Upgraded Automated Name Search), ktorá vám poskytne zoznam všetkých podobných obchodných mien a obchodných značiek.

Corporation (podobná akciovej spoločnosti)

Corporation (ďalej len "akciová spoločnosť") je najpoužívanejšiou formou obchodnej spoločnosti v Kanade. Akciové spoločnosti sú v právnom zmysle oddelené od svojich vlastníkov - akcionárov. Samostatná právna spôsobilosť znamená, že akciová spoločnosť môže nadobúdať práva a povinnosti bez toho, aby z toho vyplývali akékoľvek dôsledky pre jej akcionárov. Akcionári vlastnia spoločnosť prostredníctvom vlastníctva jej akcií. Z tohto vlastníctva vyplývajú určité práva a povinnosti, na základe ktorých sa rozlišujú rôzne druhy akcií. Najbežnejším druhom akcií sú kmeňové ("common shares) a prioritné ("preference shares"). Kmeňové akcie sú bežne spojené s hlasovacím právom, právom na výplatu dividend a nárokom na zostatok pri zrušení spoločnosti.

Súkromné a verejné akciové spoločnosti

Rozlišujú sa dva druhy akciových spoločností: súkromné akciové spoločnosti ("Private Corporations") a verejné akciové spoločnosti ("Publicly Offered Corporations"). Verejná akciová spoločnosť, ktorá má v úmysle obchodovať so svojimi akciami alebo inými dlhovými nástrojmi, musí byť registrovaná ontáríjskou komisiou pre cenné papiere ("Ontario Securities Commission") a naplniť množstvo formálnych požiadaviek. Proces registrácie je časovo náročný a drahý. Z tohto dôvodu niektoré spoločnoti uprednostňujú kúpu už registrovaných verejných akciových spoločností a pokračujúc v obchodnej činnosti na účet a v mene kúpenej entity. Verejné akciové spoločnosti môžu obchodovať resp. ponúkať verejnosti svoje cenné papiere. Možnosti súkromných akciových spoločností ponúkať svoje na predaj sú veľmi obmedzené.

Registrácia a poplatky

Vznik akciovej spoločnosti si vyžaduje registráciu jej zakladacej listiny ("Articles of Incorporation"), korá definuje podmienky spojené s vlastníctvom jednotlivých druhov akcií vydaných danou spoločnosťou. Bežne sú spoločnosťou prijímané aj stanovy ("By-Laws"), ktoré upravujú jej vnútorné administratívne procesy. Registrácia je vykonaná automaticky po predložení dokumentov a zaplatení registračného poplatku, pričom elektronická registrácia je vždy tou lacnejšou variantou. Spoločnosť vzniká ku dňu vydania registračného certifikátu ("Certificate of Incorporation"). Poplatok za registráciu na federálnej úrovni stojí približne $200.00 CAD a na úrovni provincie Ontário približne $300.00 CAD.

Akciová spoločnosť môže byť zaregistrovaná buď federálne v zmysle ustanovení federálneho zákona o obchodných spoločnostiach ("Canada Business Corporations Act" alebo "CBCA") alebo provinčne v rámci ontárijskeho zákona o obchodných spoločnostiach ("Ontario Business Corporations Act"). S výnimkou Ontária sú akciové spoločnosti povinné získať licenciu ("Extra-provincial License"), aby mohli podnikať v inej provincií než v tej, v ktorej boli založené. Federálne registrované akciové spoločnosti môžu podnikať kdekoľvek v Kanade pod podmienkou registrácie a prípadne získania potrebných licencií.

Členovia predstavenstva ("Directors")

Všeobecné povinnosti

Obchodné vedenie akciovej spoločnosti spadá medzi úlohy predstavenstva spoločnosti ("Board of Directors"). Členovia predstavenstva majú ako jej manažéri povinnosť byť voči spoločnosti lojálny. Porušenie tejto povinnosti môže viesť k vyvodeniu osobnej zodpovednosti člena predstavenstva. Vzhľadom na to, že úlohy členov predstavenstva je možné delegovať nižšiemu manažmentu spoločnosti, osobná zodpovednosť môže byť na základe obdobného štandardu vyvodená aj voči týmto vedúcim osobám.

Záväzok lojálnosti ukladá členom predstavenstva konať čestne, v dobrej viere a v najlepšom záujme spoločnosti. V určitých prípadoch môžu byť záujmy spoločnosti a záujmy akcionárov protichodné. V tejto situácií si pochopenie konkrétnych práv a povinností členov predstavenstva vyžaduje dôkladné preskúmanie zákonných predpisov a relevatných súdnych rozhodnutí. Súčasťou záväzku lojálnosti je predchádzanie konfliktu záujmov. Najčastejšie prípady osobnej zodpovednosti členov predstavenstva vyplývajúcej z konfliktu záujmov vznikajú v súvislosti s (i) osobnou zainteresovanosťou členov predstavenstiev v zmluvách uzatváraných spoločnosťou, ktorú vedú, a v súvislosti so (ii) zneužitím informácií, ktoré získali z titulu ich pozície v spoločnosti.

Členovia predstavenstva majú povinnosť v rámci svojej funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou. Štandard konania vyžaduje, aby člen predstavenstva postupoval "s opatrnosťou, starostlivosťou a zručnosťou, ktorú by primerane opatrná osoba uplatnila v obdobnej situácií." Súdy vynucujú dodržiavanie uvedeného minimálneho štandardu nazývaného "pravidlo obchodného úsudku" („Business Judgment Rule"), ktoré sa namiesto skúmania následkov rozhodnutí členov predstavenstva zameriava na postup, ktorý viedol k dosiahnutiu napádaného rozhodnutia. Uvedený štandard vyžaduje, aby rozhodnutiu predchádzalo v primeranej miere získavanie informácií a zvážovanie záujmov všetkých zainteresovaných osôb.

Možnosti postupu proti členom predstavenstva a iným vedúcim pracovníkom

Akcionári a iné zainteresované osoby majú nasledovné možnosti postupu voči členom predstavenstva a vedúcim pracovníkom spoločnosti:

· Žaloba proti nátlaku („Oppression Remedy") - vo vzťahu k nátlakovému a nespravodlivému správaniu členov predstavenstva/vedúcich pracovníkov a nezohľadňovaním záujmov akcionárov a iných zainteresovaných osôb.

· Odvodená žaloba („Derivative Action")- žaloba, ktorej cieľom je získať súhlas súdu so zahájením konania v mene spoločnosti.

· Príkaz na plnenie povinností ("Order for Compliance")- jej cieľom je prinútiť členov predstavenstva a vedúcich pracovníkov, aby konali resp. zastavili konanie, ktoré je v rozpore s ich povinnosťami.

Zahraniční investori si musia byť vedomí požiadaviek na pobyt osôb, ktoré sú členmi predstavenstva kanadských akciových spoločností. V zmysle federálneho zákona o obchodných spoločnostiach („CBCA") a ontárijskeho provinčného zákona („OBCA") o obchodných spoločnostiach, najmenej 25% členov predstavenstva musí mať trvalé bydlisko v Kanade.

Akcionári ako vlastníci nemajú právo riadiť spoločnosť a bežne nemajú právo zaväzovať spoločnosť. Podľa CBCA a OBCA umožňujú, aby bola časť alebo všetky právomoci členov predstavenstva prenesené na akcionárov.

Pobočka zahraničnej právnickej osoby

Zahraničný právnická osoba má možnosť podnikať v Kanade pod podmienkou, že sa zaregistruje ako zahraničná spoločnosť ("Extra-provincial Corporation"). Voľba medzi založením pobočky a založením dcérskej spoločnosti väčšinou závisí od daňovej regulácie. Ak sa investor rozhodne pre založenie pobočky, spoločnosť sa musí zaregistrovať v každej provincií, kde má záujem podnikať.

Sole proprietorship (podobná živnosti)

Sole proprietorship je najjednoduchejšiou právnou formou podnikania v Kanade. Charakteritické pre tento subjekt je skutočnosť, že v právnom zmysle neexistuje oddelenie vlastníka spoločnosti od samostnej spoločnosti, z čoho vyplýva, že vlastník spoločnosti je vystavený osobnej zodpovednosti za straty spoločnosti a majetok spoločnosti je naopak vystavený zodpovednosti za osobné záväzky majiteľa spoločnosti. Náklady na založenie spoločnosti a administratívne náklady sú minimálne. Jednou nevýhodou tejto právnej formy sú komplikácie spojené so zdieľaním spoločnosti, ktoré stojí v ostrom rozpore s jednoduchosťou založenia novej spoločnosti.

Na vysvetlenie problematiky zodpovednosti sme sa zamerali na nasledovné:

Zodpovednosť

Záväzky sole proprietorship sú záväzkami jej vlastníka. Vlastník z tohto dôvodu osobne ručí za záväzky spoločnosti. Táto osobná zodpovednosť resp. ručenie vlatníka sa vzťahuje aj na jeho osobný majetok, ktorý s podnikáním nesúvisí.

Majetok

Majetok sole proprietorship je považovaný za majetok jej vlastníka. Z tohto dôvodu je potrebné vziať na vedomie tú skutočnosť, že zodpovednosť vyplývajúca z akéhokoľvek právneho úkonu majiteľa vrátane takého, ktorý s podnikaním nesúvisí, môže predstavať riziko pre majetok spološnosti.

Založenie sole proprietorship si okrem registrácie obchodného mena nevyžaduje žiadny ďalšie formality, pričom uvedená registrácia je potrebná len v prípade, keď má vlastník v úmysle použiť iné meno než svoje vlastné.

General partnership (podobná verejnej obchodnej spoločnosti)

Kanadská general partnership má množstvo charakteritík zhodných so sole proprietorship v výnimkou potreby mať dvoch spoločníkov. Rovnako ako v prípade sole proprietorship, záväzky kanadskej general partnership za považujú za osobné záväzky spoločníkov a majetok spoločnosti sa považuje za majetok jej spoločníkov.

Založenie

Založenie kanadskej general partnership si nevyžaduje žiadnu registráciu. Zákony upravujúce túto právnu formu považujú spoločné podnikanie dvoch spoločníkov za účelom dosiahnutia zisku za situáciu, ktorá znamená jej automatické založenie. Uvedené pravidlo sa vzťahuje aj na podnikateľských partnerov, ktorí nemali v úmysle vytvoriť general partnership. Naopak, spoločnosti, ktoré sú formálne zaregistrované, sú vyňaté z pôsobnosti tohto pravidla a preto sa týmto spôsobom nemôžu stať spoločníkmi kanadskej general partnership. Ak sa obchodné meno general partnership neskladá z mien jej spoločníkov, je nevyhnutné aby bolo jej obchodné meno zaregistrované.

Konanie v mene kanadskej general partnership a zodpovednosť spoločníkov

General partnership sa spravuje štandardnou zákonnou úpravou, pričom je možné sa prostredníctvom spoločenskej zmluvy od niektorých ustanovení tejto úpravy odkloniť. Zákonná úprava, ktorú nie je možné meniť dohodou spoločníkov:

· Každý spoločník je oprávnený konať v mene general partnership.

· Spoločníci ručia za záväzky general partnership spoločne a nerozdielne.

Obchodné vedenie geenral partnership, deľba zisku atď.

Štandardná zákonná úprava vzájomných práv a povinností spoločníkov môže byť prispôsobená potrebám spoločníkov na základe spoločenskej zmluvy. Dva príklady ustanovení, ktoré je možné zmeniť ná základe dohody spoločníkov: (i) každý spoločník má nárok na rovný podiel na zisku a rovný podiel na majetku general partnership a (ii) každý spoločník má právo sa podielať na obchodnom vedení general partnership. Jednoduchá väčšina potrebná na dosiahnutie rozhodnutia súvisiaceho s obchodným vedením spoločnosti môže byť taktiež zmenené podľa potrieb spoločníkov.

Ustanovenia spoločenskej zmluvy general partnership zvyčajne regulujú nasledovné otázky:

· Obchodné meno

· Rozdelenie zisku spoločnosti

· Rozdelenie majetku spoločnosti

· Rozdelenie zodpovednosti medzi spoločníkov

· Práva spoločníkov v súvislosti s obchodným vedením spoločnosti

· Obmedzenie oprávnenia konať v mene spoločnosti

· Úprava konania o vylúčení spoločníka zo spoločnosti

Hoci je založenie general partnership časovo nenáročné a náklady s tým súvisiace zvyčajne nízke, spoločná a nerozdielna zodpovednosť spoločníkov si vyžaduje vysokú mieru vzájomnej dôvery spoločníkov.

Limited partnership (podobná komanditnej spoločnosti)

Kanadská limited partnership pozostáva z najmenej dvoch druhov spoločníkov, komplementárov ("general partners") a komanditistov ("limited partners"). Ako v prípade general partnership, general partners nesú plnú osobnú zodpovednosť za záväzky spoločnosti. Na druhej strane, zodpovednosť limited partners je obmedzená výškou investovaného kapitálu, do momentu kým sa jeden z limited partners sa nezačne zúčastňovať vedenia spoločnosti alebo pokiaľ nedovolí, aby sa jeho meno stalo zúčasťou obchodného mena spoločnosti. Osoba môže byť general partner a zároveň limited partner v tej istej spoločnosti.

Podmienkou platnosti aktu založenia limited partnership je jej registrácia v obchodnom registri.

Limited partners, ktorý sú považovaní za investorov, sú chránení proti konaniu general partners a ich obchodný podiel je možné previesť. Spoločenské zmluvy kanadských limited partnership regulujú v zásade obdobné témy ako spoločenské zmluvy general partnerships, hoci sú bežné dodatočné ustanovenia o právach a povinnostiach spoločníkov z obmedzenou ručením napr. v súvislosti s deľbou zisku.

Joint Venture

Joint venture je forma organizácie, ktorá nie je regulovaná zákonom, ale je založená čisto na zmluvnej dohode dvoch alebo viacerých zmluvných strán. Joint-venture zmluva identifikuje účel spolupráce vrátane práv a povinností jednotlivých zmluvných strán. V prípade, že zmluvné strany majú úmyseľ pokračovať vo vykonávaní podnikateľskej činnosť samostatne, dohoda o joint venture by mala obsahovať ustanovenie, ktoré vylučuje možnosť založenia partnership.

DANE

V tejto kapitole sa budeme zaoberať kanadskou daňovou reguláciou. Predovšetkým zhrnieme najdôležitejšie aspekty dane z príjmu, dane z predaja a iných daní zaújmavých pre zahraničných investorov.

Daň z príjmu

V Kanade existuje system federálnych a provinčných daní. Podľa zákona o dani z príjmov, ktorý je federálnym zákonom, osoby z trvalým bydliskom/sídlom v Kanade sú zdanitenľné z ich celosvetových príjmov. Osobami v zmysle uvedeného zákona o dani z príjmov sa rozumejú fyzické osoby aj právnické osoby.

Akciové spoločnosti založené a registrované v Kanade sa na účely zdanenia považujú za osoby so sídlom z Kanade resp. za kanadských rezidentov. Spoločnosť registrovaná mimo územia Kanady sa považuje za rezidenta, pokiaľ sa jej ústredie nachádza v Kanade. V zásade hovoríme o tomto prípade, keď sú členovia rozhodovacieho orgánu spoločnosti kanadskými rezidentmi a ak sú rozhodnutia prijímané v Kanade.

Bydlisko osoby ("residence") je definované pravidlami common law dopĺňané osobitnými právnymi predpismi. Osoba sa považuje za rezidenta Kanady, ak sa táto osoba zvyčajne zdržuje v Kanade. Tento predpoklad je podmienený množstvom faktorov vrátane miesta, kde sa nachádza majetok tejto osoby, jej manžela/manželka, a kde je stred jeho sociálnych a ekonomických záujmov. Ak ste sa počas daňového roka zdržiavali na území Kanady najmenej 183 dní, môžete byť považovaný na daňové účely za kanadského rezidenta.

Rezidenti sú zdaňované na základe ich celosvetových príjmov a nerezidenti na základe ich príjmov vyplývajúcich:

· zo zamestania v Kanade;

· z podnikateľskej činnosti v Kanade; a

· zo zdaniteľných príjmov vyplývajúcich z predaja zdaniteľného kanadského majetku.

Ako je definovaná podniteľská činnosť? Jasná definícia podniteľskej činnosti neexistuje, čo znamemná, že interpretácia tohto pojmu je v podstatnej miere závislá od okolností. Nerezdident na účely zákona vykonával v Kanade podniteľskú činnosť pokiaľ:

· vyrábal, pestoval, ťažil materiály alebo iným spôsobom investoval prácu v Kanade;

· uchádzal sa o záujem zákazníkov resp. ponúkal niečo na predaj v Kanade;

· scudzil majetok nachádzajúci sa v Kanade.

Je nutné poukázať na skutočnosť, že Kanada uzatvorila s približne 90 krajinami sveta daňové dohody, ktorých zmyslom je predovšetkým zamedzenie dvojitého zdanenia, znížiť alebo zrušiť zrážkovú daň, ktorej výška je stanovená na 25%. Zrážková daň sa týka predovšetkým pasívnych príjmov adresovaných osobám, ktoré nie sú rezidentmi ako napríklad dividendy alebo platby na nájomné.

Daň z príjmov právnických osôb

Daň z príjmov právnických osôb pozostáva z federálnej a provinčnej dane z príjmov. V závislosti od výšky zdaniteľných príjmov a právnej úpravy provincie, kde má spoločnosť umiestnené svoje sídlo, dosahuje kombinovaná výška tejto dane medzi 15% a 31%. Novým podnikateľom sú poskytované určité daňové výhody. Spoločnosti, ktoré sú považované za kanadských rezidentov alebo ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť v Kanade sú povinné podať daňové priznanie.

Daň z príjmu fyzických osôb

Daň z príjmu fyzických osôb je štruktúrovaná obdobne ako daň z príjmu právnických osôb, s tým že pozostáva z federálnej a provinčnej dane, ktoré sú obe progresívne. Federálne sadzby dane z príjmu sú nasledovné:

· 15% pre prvých $43,953 zdaniteľného príjmu, +

· 22% na časť zdaniteľného príjmu presahujúceho $43,953 až do výšky $87,907, +

· 26% na časť zdaniteľného príjmu presahujúceho $87,907 až do výšky $136,270, +

· 29% na časť zdaniteľného príjmu presahujúceho $136,270.

Federálna daňová sadzba je následne kombinovaná s provinčnou, ktorá je taktiež zvyčajne progresívna a v Kanade sa pohybuje medzi 4% až 21%. Táto kombinácia môže dosiahnuť maximálnu sadzbu dane z príjmu až vo výške 50%.

Daň z pridanej hodnoty - „Goods and Services Tax"

Daň z pridanej hodnoty, Goods and Services Tax alebo GST je daňou, ktorá sa v Kanade vyberá pri dodaní takmer každého tovaru alebo služby. Daň sa aplikuje takmer pri všetkých tovaroch a službách, pri nehnuteľnostiach a duševnom vlastníctve dodaných v rámci Kanady ako aj pri tovaroch a službách, ktoré boli poskytnuté zo zahraničia. Daň sa nevyberá v prípade tovarov určených na vývoz. Súčasná sadzba je na úrovni 5%.

Provinčné dane z predaja a harmonizovaná daň z predaja

Niektoré provincie vrátane Ontária predstavili kombináciu svojej lokálnej dane z predaja, Sales Tax, a dane z pridanej hodnoty, Goods and Services Tax, ktorú nazývajú harmonizovaná daň z predaja, Harmonized Sales Tax alebo HST. V Ontáriu je sadzba dane z pridanej hodnoty vo výške 5%, ktorá sa kombinuje s 8% sadzbou dane z predaja. Výsledkom je daň harmonizovaná daň z predaja vo výške 13%.

INVESTOVANIE V KANADE

Kanadský zákon o investíciách, Investment Canada Act definuje pravidlá pre zahraničné investície v Kanade. Kanadská vláda má za cieľ podporovať investovanie, monitorovať úroveň investícií a zabezpečiť, aby tieto investície pre Kanadu predstavovali prínos. Transakcie monitorované vládou sú vo všeobecnosti vo vyššom objeme a súvisia s chránenými odvetviami priemyslu.

Investície, ktoré spadajú pod reguláciu zákona o investíciách, podliehajú revízií („review") alebo ohláseniu („notification").

Revízia

Revízia investície sa vykonáva pred uskutočnením transakcie, ktorá v konečnom dôsledku podlieha súhlasu investičnej komisie („Investment Review Division"). Investičná komisia je oddelením štátneho orgánu nazývaného Industry Canada, ktorý spadá pod ministerstvo priemyslu. Investície týkajúce sa kultúry alebo kanadskej národnej identity podliehajú revízií zo strany oddelenia pre kanadské kultúrne dedičstvo („Department of Canadian Heritage") a Ministerstva pre kanadské kultúrne dedičstvo.

Transakcie podliehajúce revízií sú predovšetkým akvizície kanadských podnikov, ktorých hodnota majetku sa rovná alebo presahuje:

1. $354 miliónov CAD pri priamej akvizícií osobou pochádzajúcou z členskej krajiny Svetovej obchodnej organizácie. Nepriame akvizície osobou z členskej krajiny WTO revízií nepodliehajú.

2. $5 miliónov CAD pri priamej akvizícií a $50 miliónov CAD v prípade nepriamych akvizícií. Taktiež v prípade, že hodnota majetku nepriamo nadobudnutého kanadského podniku, presiahne hodnotu $5 miliónov a táto hodnota zase prekračuje 50% jeho celosvetových transakcií, tak celá transakcia podlieha revízií.

Výklad priamej a nepriamej akvizície ako aj výnimky z vyššie uvedených pravidiel vyplývajú z ustanovení zákona o investíciách.

Ohlásenie

Založenie nového kanadského podniku alebo prevzatie kontroly nad kanadským podnikom osobou, ktorá nie je rezident, síce nepodlieha revízií, ale existuje povinnosť túto skutočnosť nahlásiť. Ohlásenie sa musí vykonať do 30 dní od ukončenia transakcie a jeho účelom je poskytnúť informácie týkajúce sa daného podniku, jeho akcionárov and jeho majetku.

.

FINANCOVANIE PODNIKU V KANADE

Ako je bežné vo svete, podnik v Kanade môžeme financovať prostredníctvom dlhu alebo postredníctvom predaja obchodného podielu, najčastejšie vo forme akcií.

Veriteľov je možné presvedčiť, aby sa zaviazali k poberaniu nižšieho úroku výmenou za podiel na zisku podniku alebo za možnosť výmeny dlhu za akcie podniku („convertible debenture").

Financovanie prostredníctvom predaja obchodného podielu

Vzhľadom na vyššiu rizikovosť niektorých typov investícií, niektoré spoločnosti musia získavať financie od svojich vlastníkov, od inštitúcií poskytujúcich rizikový kapitál alebo prostrednítvom grantov. Verejné akciové spoločnosti vydávajú akcie, aby prostredníctvom verejnej ponuky alebo umiestnenej ponuky pre vopred identifikovaných súkromných investorov získali finančné prostriedky na svoje fungovanie. Vydávanie akcií musí byť vykonané v súlade s registračnými a informačnými požiadavkami.

Právna úprava cenných papierov v Kanade spadá do príslušnosti jednotlivých provincií a teritórií. Kanadský zákon o obchodných spoločnostiach („Canada Business Corporations Act"), ktorý je federálnym zákonom, obsahuje ustanovenia súvisiace so zakázaným insider-tradigom (obchodovaním na základe bežne nedostupných informácií), ale ako bolo povedané vyššie, väčšina právnej úpravy súvisiacej s cennými papiermi, vrátane akcií, sa nachádza v zákonoch jednotlivých provincií. Medzi základnými cieľmi danej legislatívy je ochrana investorov prostredníctvom informačných práv a nastavenia štandardov správania pre osoby vo vedúcich pozíciách.

V každej provincií resp. teritóriu sú ustanovené komisie pre cenné papiere alebo obdobné inštitúcie, ktorých úlohou je dohliadať na dodržiavanie danej právnej úpravy. Tieto komisie si netreba zamieňať s organizáciou s názvom „Kanadskí administrátori cenných papierov", („Canadian Securities Administrators"), čo je organizácia koordinujúca provinčné legilatívne návrhy s cieľom ich postupnej harmonizácie.

Hlavné povinnosti vyplývajúce z jednotlivých právnych úprav cenných papierov môžu byť kategorizované nasledovne:

Vypracovanie prospektu

Táto povinnosť zahŕňa vypracovanie prospektu, ktorý musí byť následne schválený príslušnou komisiou pre cenné papiere. Skrátene, spoločnosť najprv pripraví predbežný prospekt, ktorý predloží príslušnej komisií. Akonáhle sú všetky komisiou vznesené otázky zodpovedané, spoločnosť komisí predloží finálnu verziu svojho prospektu. Prospekt je dokument, ktorý poskytuje popis aktivít spoločnosti a podrobnosti o vydávaných cenných papieroch vyžadovaných zákonmi a podzákonnými predpismi jednotlivých provincií.

Jednou z hlavným výnimiek z povinnosti vypracovať prospekt je tzv. „výnimka súkromného emitenta", ktorá emitentovi umožňuje predať akcie, ak každý z kupujúcich kupuje ako budúci vlastník. Podmienkou je tiež, aby žiadny z kupujúcich nebol členom „verejnosti". Osoby, ktoré spĺňajú túto podmienku sú členovia predstavenstva danej spoločnosti, jej zamestnanci a ich príbuzní, priatelia a podnikateľský partneri.

Priebežná povinnosť zverejňovať informácie

Každá právna úprava cenných papierov vyžaduje, aby verejné akciové spoločnosti zverejňovali svoje štvrťročné a výročné účtovné závierky vrátane správy o stave spoločnosti, MD&A. Navyše sú predkladatelia týchto dokumentov povinný informovať o všetkých podstatných zmenách týkajúcich sa ich aktivít a každoročne musia vyplniť informačný formulár. Tieto dokumenty je možné predložiť vo forme skráteného prospektu, do ktorého sú dané dokumenty včlenené prostredníctvom odkazu.

Požiadavka registrácie obchodníka s cennými papiermi

Vykonávanie činnosti obchodovania s cennými papiermi podlieha registrácií, ktorej cieľom je ochrana investorov. Registrácia zabezpečuje, aby obchodníci s cennými papiermi mali dostatočnú odbornú spôsobilosť a aby spĺňali ďalšie povinnosti vyplývajúce zo zákonných predpisov.

Financovanie prostredníctvom dlhu

Poskytovanie pôžičiek bankami a inými inštitucionálnymi veriteľmi je odvetie, v ktorom vládne vysoká konkurencia a budúci dlžníci by si vždy mali vyžiadať ponuky od niekoľkých inštitúcií, než identifikújú poskytovateľa úveru s najlepšími podmienkami. Budúci dlžník si v zásade podá žiadosť o poskytnutie úveru, ktorá musí byť následne akceptovaná budúcim veriteľom. Žiadateľ o úver po schválení jeho žiadosti obdrží dokument, v ktorom budú sformulované všetky podmienky úveru vrátane zoznamu požadovaných dokladov („term sheet"). Za predpokladu, že nie je potrebná komplexnejšia zmluva úprava, zmluva o úvere sa považuje za uzatvorenú podpisom uvedeného dokumentu. V závislosti od solventnosti dlžníka a podmienok úverovej zmluvy, veriteľ môže vyžadovať jednu alebo niekoľko druhov úverového zabezpečenia. Banky zvyčajne požadujú prednosť ich zabezpečenia pred inými zabezpečenými aj nezabezpečenými veriteľmi.

Zabezpečovacie prostriedky

Každá provincia má právo prijímať legislatívu upravujúce prostriedky zabezpečenia. V prípade Ontária sa jedná o zákon o zabezpečovacích prostriedkoch („Personal Property Security Act"). Aby sa na dané zabezpečenie vzťahoval uvedený zákon, právne úkony účastníkov musia založiť zabezpečovací právny vzťah vzťahujúci sa na určitý súkromný majetok. Ustanovenia tohto zákona definujú základné pravidlá ohľadom platnosti zabezpečovacích zmlúv, účinnosti voči tretím osobám, ich poradia, spôsobu registrácie, postúpenia a práva v prípade neplnenia zabezpečeného záväzku.

Pripojenie a registrácia

Vykonateľnosť zabezpečovacieho práva voči tretím osobám si vyžaduje tzv. pripojenie, attachment, zabezpečovacieho práva k zálohu, collateral. Podmienky platného pripojenia sú vymenované v zákone o zabezpečovacích prostriedkoch (par.11 ontárijskeho PPSA). Po pripojení zabezpečovaciehp ráva k zálohu je potrebné, aby bol zabezpečenie nadobudlo účinky voči tretím osobám prostredníctvom registrácie alebo držbou zálohu. Každá provincia má vlastnú zákonnú úpravu a vlastný register zabezpečovacích prostriedkov. Voľba medzi registráciou v provincií, kde sa záloh nachádza alebo v mieste, kde má dlžník svoje sídla, je otázkou voľby. Potencionálny veritelia alebo kupci môžu mať záujem na tom, vykonať prostredníctvom špecializovaných poskytovateľom vyhľadávanie v každom takom registry.

Poradie zabezpečovacích práv

Každé zabezpečovacie právo má určitú prioritu pred iným, ktorá je závislá od momentu, kedˇ sa toto právo stalo účinné voči tretím osobám, perfection. V určitých prípadoch môže byť tento princíp časovej priority prelomený. Vtedy hovoríme o superpriorite, super priority. Jedným príkladom superpriority spočíva v situácií, keď veriteľ dlžníkovi poskytne peniaze na kúpu zálohu, purchase-money security interest. Ak budú všetky podmienky splnené, veriteľovo zabezpečenie v zásade získava prioritu pred všetkými ostatnými zabezpečovacími právami.

Neplnenie

V prípade omeškania s plnením dlhu sa musí veriteľ ako aj dlžník obrátiť na prostriedky nápravy vyplývajúce zo zmluvy alebo zo zákona.

Zabezpečená strana sa môže zmocniť zálohu a pod podmienkou dodržania 15-dňovej oznamovacej lehoty záloh predať. Oznámenie sa nevyžaduje vždy, predovšetkým nie je potrebné v prípadoch, kde je zálohom tovar s nízkou trvanlivosťou. Predajom zálohu zabezpečenie zaniká a pokiaľ kupujúci záloh nadobudol v dobrej viere, tak kúpou zanikajú aj nároky všetkých veriteľov nasledujúcich v poradí. Zabezpečená strana môže taktiež navrhnúť majiteľovi zálohu, že si za účelom uspokojenia dlhu záloh ponechá.

Okrem práva byť informovaný o zámeroch zabezpečenej strany, môže splnenie určitých podmienok dať dlžníkovi právo spätnej kúpy zálohu alebo právo obnoviť zabezpečovací právny vzťah.

Iná relevantná legislatíva

Ďalším dôležitým zákonom súvisiacim so zabezpečovacími prostriedkami je ontáríjsky zákon o podvodných prevodoch („Fraudulent Conveyances Act"), ktorého účelom je zabrániť transakciám, ktorých cieľom je poškodie veriteľov.

Značná časť relevantnej legislatívy je zameraná na ochranu spotrebiteľa. Siedma časť ontáríjskeho zákona o ochrane spotrebiteľa („Consumer Protection Act") stanovuje povinnosti veriteľov poskytnúť spotrebiteľom informácie ohľadom nákladov súvisiacich s poskytnutím úveru, ako napríklad pravidlá týkajúce sa poplatkov a povinného poistenia.

Právna úprava konkurzného konania spadá do príslušnosti federálneho zákonodárstva. Federálny zákon o konkurznom konaní („Bankruptcy and Insolvency Act") uznáva platnosť zabezpečovacích prostriedkov, ktoré vznikli na základe provinčných zákonov. Napriek ich platnosti sa poradie uspokojenia začína superprioritnými pohľadávkami, ktorá zahŕňajú mzdy a odvody zamestnancov. Tieto sú nasledované ďaľšími druhmi pohľadávok: zabezpečené pohľadávky, pohľadávky prednostných veriteľov, nezabezpečené pohľadávky, odložené pohľadávky spriaznených veriteľov a nároky na likvidačný zostatok.

Hlavné druhy zabezpečovacích prostriedkov

· Všeobecné zabezpečovacie zmluvy („General Security Agreements")

Všeobecné zabezpečovacie zmluvy upravujú záloh celý súčasný a budúci majetok dlžníka vrátane všetkých následne nadobudnutých zásob, pohľadávok a iného majetku. Je zrejmé, že tieto zmluvy je možné prispôsobiť špecifickým požiadavkám zmluvných strán.

· Dlžobný úpis („Debenture")

Vyššie uvedený zabezpečovacie zmluvy sa nevzťahujú na nehnuteľný majetok. Dlžobný úpis, debenture, umožňuje zabezpečiť dlh hnuteľným aj nehnuteľným majetkom. Iný druh dlžobného úpisu nazývaný convertibilný úpis, convertible debenture, môže byť premenený na vopred stanovený počet emitentových kmeňových akcií.

· Záložné právo („Pledge")

Spoločnosti majú taktiež možnosť ponúknuť veriteľom založenie svojich akcií alebo iných prevoditeľných cenných papierov. Hlavnou podmienkou platnosti založenia je prevoditeľnosť cenného papiera a rubopis. Veritelia vo všeobecnosti požadujú od dlžníka založenie je akcií, ktoré sa stane účinným nadobudnutím držby založených akcií veriteľom alebo registráciou záložného práva v registri zabezpečení.

· Zabezpečovacie postúpenie pohľadávok („Assignment of accounts receivable")

V tomto prípade dlžník na účely zabezpečenia postúpi všetky alebo iba niektoré svoje pohľadávky.

MEDZINÁRODNÝ OBCHOD

Dohody o medzinárodnom obchode stanovujú pravidlá, ktoré zaväzujú federálnu ako aj provinčnú vládu. Ich hlavným účelom je poskytnúť preferečný režim zaobchádzania tovarom a službám pochádzajúcim z krajín, ktoré sú stranami dohody, ochrana investorov a poskytnutie mechanizmov riešenia sporov. Uvedené dohody však limitujú flexibilitu štátu, ktorý sa stal zmluvnou strany dohody, v príjímaní novej národnej / provinčnej legislatívy alebo pri vytváraní nových stratégií.

Kľúčovým princípom medzinárodného obchodu je princíp zákazu diskriminácie, ktorý v sebe zahŕňa dva podstatné komponenty: (i) princíp najviac zvýhodňovanej krajiny a (ii) princíp domáceho zaobchádzania.

Podľa princípu najviac zvýhodnenej krajiny je Kanada povinná zaobchádzať s tovarmi a službami krajiny dohody rovnakým spôsobom, akým zaobchádza s tovarmi a službami krajiny, ktorú zvýhodňuje najviac ("principle of the most favoured nation"). V dôsledku tohto princípu nesmie byť žiadna krajina zvýhodňovaná oproti krajine, ktorá je stranou obchodnej zmluvy. Taktiež je potrebné upozorniť na skutočnosť, že toto pravidlo má svoje výnimky.

Princíp domáceho zaochádzania ("national treatment") zakazuje Kanade poskytovať domácim kanadským podnikom po ich vstupe na trh lepšie podmienky než zahraničným.

Svetová obchodná organizácia, Severoamerická dohoda o voľnom obchode, Dohody o voľnom obchode a bilaterálne investičné dohody

Kanada je členom svetovej obchodnej organizácie („World Trade Organisation"), ktorá dozerá na obchodné aktivity všetkých svojich členov. Objem obchodov uskutočnených pod dohľadom tejto organizácie predstavuje 96% svetového obchodu. Dohoda o založení svetovej obchodnej organizácie a jej prílohy zliberalizovali obchod, ktorého predmetom sú predovšetkým tovary, služby a duševné vlastníctvo. Liberalizácia sa uskutočnila prostredníctvom zníženia cla a odstránením iných obchodných bariér, zabezpečením mechanizmu riešenia sporov a systému sledovania obchodných praktík jednotlivých krajín. Sťažnosti proti obchodným praktikám členských štátov môžu byť vznesené len zo strany štátov. Súkromní investori túto možnosť nemajú.

Severoamerická dohoda o voľnom obchode („North-American Free Trade Agreement" alebo „NAFTA") je obchodnou dohodou uzavretou medzi Kanadou, USA a Mexikom, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1994. Jej hlavným cieľom je eliminácia colných poplatkov na obchod medzi týmito krajinami. NAFTA umožňuje investorom žiadať náhradu škody bez nutnosti zapojenia štátu, ktorý je stranou dohody.

Dohody o voľnom obchode („Free Trade Agreements"), stanovujú „prednostný colný režim," čím zlepšujú prístup k trhu krajín, ktoré sú stranami takejto dohody. Tieto dohody môžu tiež ustanoviť záväznosť princípu "najviac zvýhodňovanej krajiny" a princípu "domáceho zaobchádzania", ako aj pravidiel o ochrane investícií a úpravu konania na urovnanie sporov. Obdobná dohoda je v súčasnosti v štádiu vyjednávania medzi Kanadou a Európskou Úniou.

Zmyslom bilaterálnych investičných dohôd („Bilateral Investment Treaties") je ochrana investícií pochádzajúcich z krajín, ktoré sú stranami dohody. Čo presne je predmetom ochrany je možné určiť len po analýze každej jednotlivej dohody. V zásade by mala krajina dohody zaobchádzať so zahraničnými investormi približne rovnako ako s domácimi. Navyše sú investori chránení pred vyvlastnením ich investícií, či už pred priamym znárodnením alebo nepriamo prostredníctvom zákonov prijatých hostiteľskou krajinou. Kanada sa stala zmluvnou stranou 28 dohôd o ochrane investícií, pričom ďalšie by mali vstúpiť do platnosti v najbližšom čase.

Dovoz do Kanady

Právna regulácia dovozu tovarov do Kanady spadá do príslušnosti federálnej vlády. Dvoma hlavnými zákonnými úpravami v tejto oblasti je zákon o cle („Customs Tariff") a zákon o colnom konaní, („Customs Act"). Štátnym orgánom zodpovedným za výber cla je Kanadská agentúra pohraničných služieb („Canada Border Services Agency").

Kroky nevyhnutné pri dovoze tovarov do Kanady:

1. Získanie identifikačného čísla podniku

Pred uskutočnením dovozu tovaru do Kanady je nevyhnutné požiadať kanadské daňové úrady, („Canada Revenue Agency" alebo „CRA") o pridelenie identifičného čísla („business number" alebo „BN").

2. Identifikácia tovaru

Za účelom stanovenia colného režimu je potrebné, aby podnikateľ zozbieral o dovážanom tovare čo najviac informácií, vrátane jeho povahy, informácií z čoho pozostáva atď. Tovar je klasifikovaný podľa colného sadzobníka.

Kanada je členom harmonizovaného kódovacieho system („Harmonized Commodity and Description and Coding System"). Jedná sa o medzinárodný systém klasifikácie tovarov, ktorý je spravovaný svetovou colnou organizáciou („World Customs Organisation"). Kanadský colný sadzobník je neustále prispôsobovaný, aby vyhovoval spomenutému klasifikačnému systému a možnými dôsledkami pre stanovenie colnej sadzby.

Každému tovaru musí byť pridelené 10-miestne colné klasifikačné číslo. Toto číslo môže byť stanovené na základe sadzobníka („Customs Tariff"), prípadne po konzultácií colných úradov („Border Information Services") alebo na základe predbežného výnosu kanadských colných orgánov. Uvedené číslo a miesto pôvodu tovaru sú následne použité na stanovenie príslušnej sadzby. Vo všeobecnosti je miesto pôvodu krajina, v ktorej bol tovar „v podstatnej miere" vyrobený. Naproti tomu, miesto pôvodu tovaru, ktorý je v preferovanom režime, závisí od colnej klasifikácie jednotlivých komponentov a klasifikácie dokončeného produktu.

3. Dovoz tovaru musí byť povolený

Tovar, ktorého dovoz je zakázaný, zahŕňa napríklad tovar vyrobený väzenskou pracovnou silou.

4. Identifikácia krajiny pôvodu

Tento krok v colnom konaní nezahŕňa iba identifikáciu krajiny, z ktorej bol tovar odoslaný. Potrebné je stanoviť, kde bol tovar vyrobený, vrátane jednotlivých komponentov, ako aj informácia o tom, kde bol tovar zmontovaný do výsledného produktu.

5. Povolenia, certifikáty a iné obmedzenia

Kanadské colné orgány dohliadajú na dodržiavanie veľkého množstva zákonov, čím plnia úlohy mnohých iných vládnych orgánov. Medzi ich úlohy patrí aj vydávanie povolení, certifikátov a výkon inšpekcií. Pre dovozcov poskytujú nápomocné príručky. Medzi ďalšie obmedzenia patria požiadavky na označovanie tovarov a špeciálne dovozné opatrenia v zmysle zákona o špeciálnych dovozných opatreniach („Special Import Measures Act alebo „SIMA"), ktorý medzi inými stanovuje antidumpingové opatrenia a opatrenia proti dovozu tovarov, ktorých výroba bola dotovaná štátom.

6. Colná klasifikácia a colná sadzba

Po úspešnej klasifikácií daného tovaru môže dovozca vidieť akému režimu bude tovar v závislosti od krajiny pôvodu podrobený. Otázka či sa použije „preferečný režim" alebo „režim najviac zvýhodnenej krajiny" sa zodpovie na základe obchodnej dohody, ktorú má Kanada s danou krajinou uzavretú, a v závislosti od dokumentov o pôvode tovaru, ktoré bude dovozca schopný predložiť. Iba po naplnení týchto krokov bude možné stanoviť colnú sadzbu.

7. Goods and Services Tax (GST), excise tax and excise duty

V zmysle zákona o spotrebnej dani („Excise Tax Act") sa na väčšinu dovážaného tovaru vzťahuje daň z pridanej hodnoty vo výške 5%. Niektoré produkty ako lieky alebo lekárske pomôcky nie sú zdaňované.

Spotrebná daň, excise tax, sa vyberá pri dovoze produktov ako sú pohonné látky a v prípade niektorých osobných vozidiel.

Spotrebná daň, excise duty, sa vyberá pri dovoze alkoholu a tabakových výrobkov.

8. Hodnota tovaru

Zákon o colnom konaní stanovuje niekoľko metód ocenenia tovaru, na základe ktorého sa vypočítava výška cla. Primárna metóda stanovenia ceny tovaru a výšky cla je založená na transakčnej hodnote platenej kanadským kupcom a doloženej faktúrou predajcu. Takto stanovená cena je za účelom určenia výšky cla následne často vystavená rôznym zrážkam a prirážkam. Ďalšie metódy sú založené na hodnotách tých istých alebo obdobných tovarov.

Clo sa stanovuje v kanadských dolároch s výmenným kurzom ku dňu, keď bol tovar odoslaný do Kanady. Sčítaním hodnoty tovaru a sumy cla sa stanoví hodnota potrebná pre výpočet daní, napr. dane z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty a clo sa odvádzajú naraz.

9. Uvoľnenie tovaru

Tovar je bežne uvoľňovaný do krajiny pobočkou colného úradu v mieste, kde zásielka dorazila na územie Kanady. Colný úrad vás bude o príchode tovaru informovať. Rozlišujú sa dva základné postupy uvoľnenia tovaru v závislosti od momentu platby cla:

a. Metóda predloženia podkladov a zaplatenia cla vopred, vyžaduje zaplatenie celej sumy cla pred uvoľnením tovaru,

b. Metóda uvoľnenia tovaru pred zaplatením cla sa používa v prípade veľkých dovozcov, od ktorých sa však na účely neskoršej platby napred vyžaduje poskytnutie zábezpeky.

NEHNUTEĽNOSTI

Druhy majetkových práv

Kanadské právo nehnuteľností pozná dva druhy majetkových práv vo vzťahu k nehnuteľnostiam, vlastnícke právo („freehold") a držbu, („leasehold"). Freehold je majetkové právo bez časovému alebo iného obmedzenia prirovnateľné plnému vlastníctvu. Leasehold je právom držby na určitú stanovenú dobu.

Iné druhy práv k nehnuteľnostiam zahŕňajú:

· Vecné bremeno užívania („Easement"): Neposesórne právo užívať nehnuteľnosť inej osoby, napr. právo prechodu.

· Profits-a-prendre: Neposesórne právo brať úžitky z nehnuteľnosti inej osoby, napr. ťažba minerálov alebo právo lovu.

· Vecné bremeno zákazu určitých činností („Restrictive covenant"): Obmedzuje špecifikované activity vo vzťahu k určenej nehnuteľnosti.

Registrácia titulu

Ontário má dva koexistujúce systémy registrácie titulu k nehnuteľnostiam. Registrový systém („the registry system") a systém titulov („the land titles system").

Registrový systém poskytuje možnosť zaregistrovať listiny, ktoré ovplyvňujú právny status nehnuteľnosti, bez toho aby bola skúmaná kvalita titulu. Zodpovednosť za kvalitu titulu je v prípade tohto postupu ponechaná na pleciach navrhovateľov. Prednosť práv je závislá na poradí registrácie.

Na druhej strane, systém titulov alebo land titles system zabezpečuje vyšší stupeň právnej istoty. Tento systém, regulovaný zákonom, predpisuje pozemkovému úradu, aby overil kvalitu titulu. Kvalitu práv je následne zaručená vládou prostredníctvom poistenia vládou spravovaného poistného fondu. Väčšina nehnuteľnostného majetku v Ontáriu bola prepísaná do systému titulov.

Kúpa a predaj nehnuteľnoti v Kanade

Nehnuteľnosť v Kanade je zvyčajne kupovaná a predávaná prostredníctvom realitného makléra. Kúpna zmluva je uzavretá predložením ponuky na predaj predávajúcim a akceptovaním tejto ponuky kupujúcim. Lokálne realitné komisie („real estate boards") poskytujú štandardné formuláre ako aj iné dokumenty používané v priebehu kúpy a predaja nehnuteľnosti. Niektoré transakcie si vyžadujú komplexnejšie zmluvné dohody, ktoré regulujú väčšie množstvom špecifických otázok.

Častokrát je nevyhnutné, aby boli ustanovenia kúpnej zmluvy skontrolované právnikom. Právnici taktiež pomáhajú kupcom s kontrolou kvality titulu k nehnuteľnosti a skúmaním s tým súvisiaich otázok ako dane, (daň z prevodu nehnuteľnosti, daň z kapitálového výnosu, zrážková daň, harmonizovaná daň z predaja) alebo enviromentálne dane. Rozsah právnej analýzy, ktorú zvyčajne vykonáva kupujúci, by mala prinajmenšom zahŕňať overenie prístupu k nehnuteľnosti, analýzu vecných bromien a nájomných zmlúv. Advokátska komora Ontária („the Law Society of Upper Canada") ako aj ďalší poskytovatelia ponúkajú kupujúcim poistenie titulu, ktoré za určitých okolností môže ušetriť náklady na tieto analýzy.

Územné plánovanie

Každá provincia reguluje spôsoby, akými sa nehnuteľnosti používajú resp. stanovuje aké typy projektov budú na danom území povolené uskutočniť. Napriek tomu, že táto legislatíva spadá do príslušnosti provincie, mnohé funkcie boli v tejto oblasti prenesené na obce resp. mestá.

Užívanie územia je regulované tzv. oficiálnymi plánmi („official plans"), a plánovacími predpismi, („zoning by-laws"). Zákon provincie Ontário o územnom plánovaní („Planning Act") vyžaduje od všetkých okresov a obcí, aby prijali vlastné oficiálne plány dlhodobého fyzického vývoja krajiny. Plánovacie predpisy dodatočne regulujú takmer všetky aspekty užívania každej parcely vrátane dovolených typov a veľkostí budov. Stavba budovy si vyžaduje stavebné povolenie a to isté platí pre zmeny stavby a prístavby.

Podľa ontárijskeho zákona o územnom plánovaní, rozdelenie pozemku si vyžaduje súhlas miestnej regulačnej komisie („Committee of Adjustment"). Obdobná požiadavka sa vzťahuje na prípady predaja, zaťaženia alebo prenájmu iba časti pozemku. Žiadosť o súhlas bežne zahŕňa prípravu projektu rozdelenia („draft plan of subdivision") a žiadateľov záväzok, že dodá určité výkony ako napr. výstavba cesty.

PRACOVNÉ PRÁVO

Pracovné právo a koletívne vyjednávanie sa spravuje zákonmi, ktoré prijímajú provincie. Toto platí pre pracovnoprávne vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, ako aj pre právne úpravu regulujúcu kolektívne vyjednávanie.

Federálna právna úprava obsiahnutá vo federálnom zákonníku práce („Canada Labour Code"), sa aplikuje na federálne regulovaných zamestnávateľov ako telekomunikační operátori, dopravcovia a banky. Väčšina pracovnoprávnych vzťahov sa však spravuje zákonmi provincií, kde sa práca vykonáva a zamestnávateľ zamestnávajúci ľudí vo viacerých provinciách je povinný dodržiavať každú jednotlivú provinčnú reguláciu.

Nasledujúce informáciu sú založené na predpoklade, že zamestnanci nie sú členmi odborovej organizácie, pretože v takom prípade je zákonná úprava sa nahrádza inými pravidlami.

Pracovná zmluva

Podmienky pracovnoprávneho vzťahu sú v Kanade upravené predovšetkým v pracovnej zmluve. Princípy zmluvného práva sa aplikujú na pracovné zmluvy rovnako ako na každú inú zmluvu. Legislatíva provincií zabezpečuje minimálne pracovnoprávne štandardy, ktoré nie je možné obísť. Na druhú stranu, zmluvné podmienky, ktoré idú nad zákonom stanovené minimum sú pre zamestnávateľa záväzné.

Pracovnoprávne štandardy

V provincií je hlavným predpisom v oblasti pracovného práva ontáríjsky zákonník práce ("Employment Standards Act"), hoci väčšina dôležitých ustanovení je obsiahnutých v podzákonných predpisov vydaných na základe tohto zákona. Spomenuté predpisy stanovujú minimálny štandard v takých aspektoch pracovného vzťahu ako minimálna mzda, pracovný čas, nadčas a plat za prácu nadčas, prestávky, dovolenka a náhrada mzdy počas dovolenky, dočasná neprítomnosť v práci a výpovedná doba.

Minimálna mzda

Všetky kanadské provincie vydali nariadenia, ktoré upravujú výšku minimálnej mzdy pre jednotlivé druhy povolaní. Od 1.júna 2014 je všeobecná minimálna hodinová mzda v provincií Ontário $11.00. Pokiaľ zamestnanci nie sú platení na hodinovej báze, zamestnávateľ je povinný zabezpečiť, aby bola mzda v súlade uvedenou minimálnou mzdou. V tejto súvislosti je nevyhnutné upozorniť, že existujú predpisy, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti platiť vyššie uvedenú minimálnu mzdu. Predpis o výnimkách, špeciálnych pravidlách a ustanovení minimálnej mzdy ("Ontario Exemptions, Special Rules and Establishment of Minimum Wage") okrem iného stanovuje výnimku pre čašníkov/čašníčky, ktorí zákazníkom podávajú alkohol.

Pracovná doba, nadčas a odmena za prácu nadčas

V zásade nie je zamestnávateľom dovolené požadovať od zamestnancov podávať pracovný výkon, ktorého dĺžka by presahovala 8 hodín denne a 48 hodín týždenne. Zamestnanec a zamestnávateľ sa môžu písomne dohodnúť na počte hodín, ktorý by presahoval vyššie uvedené limity, a to do maximálnej dĺžky 60 hodín týždenne. Platnosť tejto dohody je podmienená nasledovným: 1) Zamestnávateľ je povinný predložiť zamestnancovi informačný hárok o počte odpracovaných hodín a o nadčasoch ("Information Sheet About Hours of Work and Overtime" ) a 2) súhlas od orgánu ministerstva práce zodpovedného pre pracovnoprávne štandardy ("Director of Employment Standards").

Za prácu nadčas vzniká nárok na odmenu za prácu nadčas ("right to overtime pay"). Rovnako ako v iných jurisdikciách predstavuje odmena za prácu nadčas jeden a pol násobok štandardnej hodinovej mzdy zamestnanca. V zmysle základnej právnej úpravy vzniká nárok na odmenu za prácu nadčas po odpracovaní 44. hodiny pracovného týždňa.

Dovolenka

Zamestnanci, ktorých pracovný pomer sa riadi právom province Ontário majú nárok na dovolenku v dĺžke minimálne 2 týždňov v roku. Nárok na dovolenku vzniká momentom vzniku pracovného pomeru, pričom je nevyhnutné, aby bola vyčerpaná najneskôr do 10 mesiacov po uplynutí príslušného roka. Počas dovolenky zamestnanci dostávajú náhradu mzdy vo výške minimálne 4%. Hoci sa to v praxi nestáva, zamestnávatelia majú právo stanoviť dobu, kedy si zamestnanec má dovolenku vybrať.

Materská/rodičovská dovolenka

V Ontáriu má tehotná zamestnankyňa nárok na 17 týždňov materskej dovolenky, ktorú nasleduje 35 týždňov rodičovskej dovolenky (37 týždňov pokiaľ si zamestnankyňa neuplatní nárok na materskú dovolenku). Zamestnávateľ má povinnosť danú zamestnankyňu dosadiť na tú istú pozíciu, v ktorej pracovala naposledy. V prípade, že bola pozícia zrušená, existuje povinnosť dosadiť danú zamestnankyňu do obdobnej pracovnej pozície. Tehotenstvo ako aj rodičovská dovolenka nie sú zo strany zamestnávateľa platené.

Neprítomnosť z dôvodu nepredvídanej udalosti a iné absencie

V Ontáriu majú zamestnanci zákonný nárok na maximálne 10 dní ospravedlnenej absencie v práci z dôvodu choroby, úrazu alebo z dôvodu iných nepredvídaných alebo naliehavých udalostí. Tento inštitút sa nazýva „absencia z osobných naliehavých dôvodov" („personal emergency leave") a nárok na ňu vzniká len zamestnancom, ktorí pracujú u zamestnávateľa, ktorý bežne zamestnáva aspoň 50 zamestnancov. Všetci zamestnanci, na ktorých sa táto úprava nevzťahuje, sa musia spoľahnúť na iné druhy právnej ochrany. V prvom rade, zamestnanec, ktorý dostane výpoveď z dôvodu choroby, môže zamestnávateľa žalovať z dôvodu neplatnosti výpovede. V druhom rade, pracovná zmluva môže zamestnanca oprávňovať, či už s náhradou alebo bez náhrady mzdy, k určitému počtu spomínaných absencií.

Zamestnanec v provincií Ontário má zákonný nárok na niekoľko druhov neplateného voľna ako napríklad v prípade zdravotných problémov v rodine, pri darovaní orgánov, v prípade potreby starostlivosti o člena rodiny, v prípade vážne chorého dieťaťa alebo v prípade úmrtia alebo zmiznutia dieťaťa. Napríklad, potreba opatery člena rodiny, ktorý je ťažkom zdravotnom stave, dáva nárok na osem týždňov neplateného voľna.

Ľudské práva

Ontáríjsky Kódex ľudských práv („Human Rights Code"), zakazuje diskrimináciu v súvislosti so zamestnaním. Uvedený zákaz zakazuje diskrimináciu z dôvodu farby pleti, pôvodu, sexuálnej orientácie, pohlavia, fyzického alebo mentálneho postihnutia alebo na základe iných v zákone menovaných faktorov. Právo na rovné zaochádzanie sa nevzťahuje na prípady, v ktorých je za iných okolností diskriminačná podmienka primeranou a vyžadovanou zamestnávateľom v dobrej viere.

V Ontáriu sa dodržiavanie ľudských práv vymáha prostredníctvom ontáríjskeho tribunálu pre ľudské práva. Pokiaľ sa osoba domnieva, že jej práva vyplývajúceho z kódexu boli porušené, má možnosť požiadať tribunál o vydanie príkazu na priznanie peňažnej náhrady, na nápravu alebo na iný prostriedok kompenzácie.

Ochrana pred neplatným skončením pracovného pomeru v Ontáriu

V Ontáriu je spôsob ukončenia pracovného pomeru určovaný pravidlami common law ako aj zákonnou úpravou. Tie isté predpisy stanovujú aj spôsoby, ktorými sa zamestnanec môže proti ukončeniu pracovného pomeru brániť.

Ukončenie pracovného pomeru

Výpovedná lehota a odstupné

Pracovný pomer v dĺžke trvania tri mesiace až jeden rok oprávňuje zamestnanca na poskytnutie výpovednej lehoty jedného týždňa. V závisloti od dĺžky trvania pracovného pomeru je na opačnej strane tejto škály minimálna výpovedná lehota v dĺžke ôsmych týždňov, na ktorú vzniká právo zamestnancovi, ktorý má so zamestnávateľom pracovný pomer trvajúci aspoň osem rokov. Zákonné minimálne výpovedné lehoty je možné zmluvne predĺžiť.

Súdy v jurisdikcií ako je Ontário disponujú vyššou mierou voľného uváženia než súdy fungujúce v systéme kontinentálneho práva. Stanoviť presnú dĺžku výpovednej lehoty môže byť ťažké, pretože súdy ju v každom prípade posudzujú jednotlivo v závilosti od okolností prípadu ako napr. vek zamestnanca, povaha jeho zamestnania, dĺžka pracovného pomeru, výška jeho mzdy a miery pravdepodobnosti, že si dotyčný v primeranej dobe nájde alternatívne povolanie. Zamestnanec, ktorý nie je spokojný s dĺžkou výpovednej doby, môže zamestnávateľa žalovať o neplatnosť výpovede a náhradu škody.

Ukončenie pracovného pomeru s viac ako 50 zamestnancami v rámci obdobia 4 týždňov je podrobené prísnym formálnym požiadavkam.

Okamžité skončenie pracovného pomeru („Summary dismissal")

Akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny, bez ohľadu na to či je výslovne definované v pracovnej zmluve alebo nie, je považované za dôvod postačujúci na okamžité skončenie pracovného pomeru. Za porušenie pracovnej disciplíny sa považuje porušenie základných povinností zamestnanca. S cieľom zistiť závažné porušenie pracovnej disciplíny oprávňujúce na okamžité skončenie pracovnej disciplíny je v Kanade nevyhnutné analyzovať všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Výpoveď zo strany zamestnanca („Resignation")

Zametnanec, ktorý si praje ukončiť pracovný pomer má právo podať výpoveď. Slobodné a dobrovoľné podanie výpovede má za následok, že zamestnanec sa vzdáva nároku na odstupné alebo na náhradu mzdy za obdobie plynutia výpovednej lehoty.

Zamestnanec je taktiež povinný zamestnávateľovi poskytnúť primeranú výpovednú lehotu, ktorá však s ohľadom na jej zmyseľ a povahu nemusí mať rovnakú dĺžku ako výpovedná lehota, ktorú musí poskytnúť zamestnávateľ. Nie je teda prekvapujúce, že výpovedná lehota, ktorú je zamestnanec povinný poskytnúť zamestnávateľovi, je často podstatne kratšia.

Implicitná výpoveď („Constructive dismissal")

Zásadná zmena podmienok zamestnania alebo pracovných úloh bez priameho alebo nepriameho súhlasu zamestnanca sa môže zo strany súdu považovať za tzv. implicitnú výpoveď, constructive dismissal. Táto situácia často vedie zamestnancov k podaniu výpovede a k podaniu žaloby o náhradu škody. Historicky sa dá konštatovať, že súdy pri rozhodovaní o implicitnej výpovedi berú do úvahy celkovú ekonomickú situáciu v krajine. Pokiaľ sa ekonomike krajiny nedarí, súdy sú oveľa zhovievavejšie k zmenám na pracovisku a zamestnanci majú nižšie šance na úspech svojich žalôb.

Obmedzujúce ustanovenia v pracovných pracovných zmluvách („Restrictive covenants")

Obmedzenia vo vzťahu k aktivitám zamestnanca po ukončení jeho pracovného pomeru u zamestnávateľa musia spĺňať nasledovné podmienky: (i) cieľom musí byť ochrana legitímnych záujmov zamestnávateľa, (ii) obmedzenia musia byť primerané v zmysle ich vecného rozsahu, územného rozsahu a ich trvania a (iii) musia byť v súlade s verejným záujmom. Najbežnejšími ustanovenia tejto povahy sú konkurečné doložky a ustanovenia zakazujúce nábor zamestnancov alebo obchodných partnerov zamestnávateľa.

Odstupné („Severance pay")

V určitých prípadoch definovaných ontáríjskym zákonníkom práce, má zamestnancec, ktorého pracovnoprávny vzťah so zamestnávateľom trval aspoň 5 rokov, nárok na odstupné. Výška odstupného sa vypočíta ako násobok týždennej mzdy a počtu odpracovaných rokov u zamestnávateľa a odpracovaných mesiacov vydelených dvanástimi. Maximálna suma odstupného sa rovná 26- násobku týždennej mzdy. Nároky zamestnancov spadajúcich pod federálnu legislatívu sa odlišujú.

Rovnosť v prístupe k zamestnaniu („Employment equity")

Zmyslom legislatívy v oblasti rovného prístupu k zamestnaniu je odstránenie diskriminačného správania a zlepšenie šancí na trhu práce v prospech tých osôb, ktoré boli v doterajšom období diskriminované. Táto zákonná úprava sa vzťahuje na ženy, domorodé národy, telesne postihnuté osoby a nápadných členov menšín.

Jediným v tejto oblasti platným zákonom v Ontáriu je federálny zákon o rovnom prístupe k zamestaniu („Employment Equity Act"), ktorý sa vzťahuje na federálne regulovaných zamestnávateľov s minimálne 100 zamestnancami a na niektorých zamestnávateľov, ktorý sa uchádzajú o zákazky federálnej vlády. Provinčný ontáríjsky zákon o rovnom prístup k zamestaniu, („Employment Equity Act, 1993") bol zrušený konzervatívnou vládou v roku 1995.

Platová rovnosť mužov a žien

Legislatíva zavádzajúca povinnosť dodržiavať platovú rovnosť medzi ženami a mužmi má za cieľ zabrániť diskriminácií zametnankýň. Zodpovedajúca právna úprava bola prijatá federálnym aj provinčnými parlamentmi. Ontáríjsky zákon o platovej rovnosti („Pay Equity Act"), sa aplikuje na zamestnávateľov súkromného sektora, ktorí majú aspoň desať zamestnancov ako aj všetkých zamestnávateľov verejného sektora.

Odškodnenie za ujmu spôsobenú pracovným úrazom

Odškodnenie za ujmu špôsobenú pracovným úrazom, ktorý zamestnanec utrpel počas výkonu práce sa nenárokuje voči zamestnávateľovi, ale voči zákonom ustanovenému úrazovému fondu. Zákon, ktorý upravuje túto oblasť práva sa nazýva zákon o bezpečnosti na pracovisku a o úrazovom poistení („Workplace Safety and Insurance Act"). Ustanovenia tohto zákona by mali uľahčiť návrat na pracovný trh a zabezpečiť zamestnancom odškodnenie a iné formy kompenzácie za utrpený pracovný úraz. Odškodnenie za pracovný úraz je poskytované poistným systémom, ktorý nie je založený na zavinení. Zamestnávatelia musia platiť poistné na základe výšky ich mzdových nákladov, typu a povahy vykonávanej podnikateľskej činnosti a histórie úrazov. Zamestnávatelia, ktorí sú vyňatí z povinnosti prispievať do systému majú možnosť sa dobrovoľne zapojiť.

Ochrana a bezpečnosť pri práci

Právna úprava ochrany a bezpečnosti pri práci bola prijatá federálnou aj provinčnými vládami. Zákon prijatý v provincií Ontáriu je zákon o ochrane a bezpečnosti pri práci („Occupational Health and Safety Act") ukladá práva a povinnosti zamestnávateľom aj zamestnancom na účely zaistenia bezpečného pracovného prostredia. Vo všeobecnosti je zamestnávateľ povinný poskytnúť informácie, inštrukcie a kontrolovať bezpečnosť zamestnancov na pracovisku. Niektorí zamestnávatelia sú povinní vytvárať komisie bezpečnosti a ochrany prui práci skladajúce sa z pracovníkov a manažérov, ktorých úlohou je identifikovať situácie, ktoré sú nebezpečné, navrhovať opatrenia, uchovávať záznamy, riešiť sťažnosti a iné.

Hlavným právom zamestnanca v súvislosti s ochranou a bezpečnosťou pri práci je jeho právo odmietnuť výkon práce, pokiaľ má rozumný dôvod sa domnievať, že práca je nebezpečná. Za uplatnenie tohto práva nesmie byť zamestnanec potrestaný, t.j. nesmie byť prepustený alebo ináč disciplinárne stíhaný.

Porušenie povinností vyplývajúcich z tejto legislatívy sa trestá vysokými pokutami a môže dokonca v zmysle trestného zákonníka („Criminal Code") vyústiť do trestnej zodpovednosti.

OCHRANA SPOTREBITEĽA

Na tému ochrany spotrebiteľa prijal federálny parlament ako aj provinčné parlamenty množstvo zákonov.

Ontaríjsky zákon o ochrane spotrebiteľa („Consumer Protection Act") upravuje práva spotrebiteľov, záruky a zároveň definuje a zakazuje nekalé praktiky ako napr. nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce vyhlásenia a obchodné praktiky v rozpore dobrými mravmi. Poškodeným spotrebiteľom sú poskytnuté prostriedky nápravy vrátane náhrady škody a práva odstúpiť od uzavretých zmlúv. Zákon sa taktiež zaoberá otázkou ochrany spotrebiteľa v súvislosti s určitými druhmi zmlúv ako napr. zmluvy o budúcich zmluvách, zmluvy uzatvárané elektronicky, úverové a leasingové zmluvy. Ontário taktiež prijalo vlastný zákon o kúpe a predaji tovaru („Sale of Goods Act"), ktorý definuje podmienky spotrebiteľských obchodov a iných zmluvne neregulovaných transakcií.

Kanadský zákon o hospodárskej súťaži („Competition Act") reguluje obchodné praktiky v súvislosti s nepravdivými alebo zavádzajúcimi vyjadreniami voči verejnosti, ktoré je v zmysle zákona možné potrestať vysokými pokutami alebo môžu dokonca viesť k trestnému stíhaniu. Ďalšími zákonmi v oblasti ochrany spotrebiteľa sú:

Federálne zákony

Zákony provincie Ontário

· Canada Consumer Product Safety Act, 2010

· Competition Act, 1985

· Environment Protection Act, 1999

· Motor Vehicle Safety Act, 1993

· Consumer Packaging and Labelling Act, 1985

· Textile Labelling Act, 1985

· Income Tax Act, 1985

· Anti-spam law, 2014

· Wireless Services Agreements Act, 2013

· Travel Industry Act, 2002

· Motor Vehicle Dealers Act, 2002

· Collection Agencies Act, 1990

· Consumer Reporting Act, 1990

· Bailiffs Act, 1990

· Real Estate and Business Brokers Act, 2002

· Condominium Act, 1998

· Ontario New Home Warranties Plan Act, 1990

· Energy Consumer Protection Act, 2010

· Electricity Act, 1998

· Technical Standards and Safety Act, 2000

· Personal Property Security Act, 1990

· Repair and Storage Liens Act, 1990

· Freedom of Information and Protection of Privacy Act, 1990

· Personal Health Information Protection Act, 2004

ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU ZAPRÍČINENÁ VADOU TOVARU

Zodpovednosť za škodu spôsobenú vadou tovaru vzniká porušením zmluvy alebo z nedbanlivosti.

Existuje niekoľko druhov osôb, ktoré sú vystavené tejto zodpovednosti.

· Výrobcovia predstavujú v prípadoch žalôb zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadou tovaru skupinu najviac žalovaných osôb. Do tejto skupiny patria aj výrobcovia komponentov.

· Importéri, distribútori, predajcovia, ktorým je preukázané, že konali nedbanlivo, môžu byť zodpovední za vady tovaru, aj keď sa nikalým spôsobom na výrobe daného tovaru nezúčastnili. Štandard zodpovednosti tejto skupiny odporcov voči spotrebiteľom nie je rovnaký ako štandard zodpovednosti výrobcov. V rámci pripisovania zodpovednosti tejto skupine osôb sa berú do úvahy okolnosti ako dôveryhodnosť dodávateľa, primeranosť uskutočnenia testov kvality a výška investícií do marketingu.

· Jednotlivý zamestnanci dodávateľov alebo ich manažéri kvality môžu byť taktiež postihnutí, ale súdy sa väčšinou od tohto druhu zodpovednosti odkláňajú.

· Inštalatéri a oprávári môžu byť zodpovední, pokiaľ sa zistí, že prvotná inštalácia alebo neskoršia oprava tovaru spôsobili vadu tovaru.

· Inšpektori, ktorí zlyhajú pri zisťované vady môžu byť zodpovední napriek tomu, že sa nezúťastnili na výrobe ani na distribúcií tovaru.

Nedbanlivosť

Dôkazné bremeno vyžaduje, aby žalobca preukázal, že: (i) tovar bol vadný, keď opustil sféru kontroly výrobcu, (ii) tovar zlyhal pri bežnom používaní a (iii) spôsobil poškodenie zdravia. Je bežné, že medzi výrobcom a spotrebiteľom neexistuje priamy zmluvný vzťah, čo je okolnosť, ktorá poškodených častokrát núti zakladať svoj nárok na argumente nedbanlivosti. Skutočnosť, že je tovar vadný, implikuje nedbanlivosť vo výrobnom procese výrobcu. Na druhej strane, zodpovednosť predajcu alebo opravára a otázka ich nedbanlivosti môže spôsobiť naťahovanie súdneho sporu nad rámec toho, čo je bežné v prípadoch objektívnej zmluvnej zodpovednosti.

Vadnosť tovaru znamená porušenie záväzku dodať tovar v štandardnej kvalite. Závadnosť tovaru v kontexte nárokov zo zodpovednosti za poškodenie zdravia môže vyplývať z množstva rôznych situácií ako napr. z vád dizajnu, z porušenia povinnosti upozorniť na riziká vyplývajúce z nebezpečných tovarov, zo zlyhania v sledovaní technologického pokroku, z neupozornenia zákazníkov na objavené závady, atď.

Skupina chránených osôb zahŕňa aj osoby, ktorých poškodenie sa dalo predpokladať, či už sa jedná o spotrebiteľa alebo užívateľa predmetného tovaru. Princíp predvídateľnosti škody predstavuje limit zodpovednosti za škodu, čo znamená, že iba také poškodenie spôsobené vadným tovarom bude kompenzované, ktoré sa dalo predpokladať.

Zmluvná zodpovednosť za škodu spôsobená vadným tovarom

Zodpovednosť za škodu založená na porušení zmluvy sa považuje za prípad objektívnej zodpovednosti, ktorý si nevyžaduje dôkaz o nedbanlivosti. Tento druh zodpovednosti dáva kupujúcim primeranú istotu, že tovar je bez vady („implied warranty").

Ontaríjsky zákon o kúpe a predaji tovaru („Sale of Goods Act") stanovuje, že zmluvy o predaji tovarov majú v sebe obsiahnutú záruku spôsobilosti daného tovaru na daný účel a záruku primeranej kvality. Záruky vyplývajúce z tohto zákona sa vzťahujú na dodávateľov a zmluvné strany sa môžu dohodnúť na vylúčení tohto pravidla okrem prípadov spotrebiteľských zmlúv alebo predaja konečným spotrebiteľom.

RIEŠENIE SPOROV

Súdne spory

Systém federálnych a provinčných súdov

Kanada má dva paralelné súdne systémy, federálny a provinčný. Pokiaľ nie je ustanovená príslušnosť federálneho súdu ako v prípade daní a duševného vlastníctva, civilné súdnictvo je v rukách provinčných súdov. Tak ako všetky provincie a teritóriá s výnimkou provincie Quebec, Ontário sa spravuje systémom obyčajového práva common law.

Oba systémy federálnych aj provinčných súdov sú dvojinštančné. Na vrchole hierarchie stojí kanadský Najvyšší Súd.

Súdy provincie Ontário

Najviac občianskoprávnych súdnych sporov je iniciovaných na ontáríjskych súdoch prvej inštancie, ktorými sú (i) Vyšší súdny dvor („Superior Court of Justice") a (ii) ontaríjsky súdny dvor („Ontario Court of Justice"). Vyšší súdny dvor má tri špecializované odbory, špecializovaný súd ("Divisional Court"), rodinný súd ("Family Court") a súd malých pohľadávok ("Small Claims Court"), pričom každý z nich má samostatnú vecnú príslušnosť. Voči prvostupňovým rozhodnutiam je možné podať odvolanie s možnosťou podať konečné dovolanie na súde najvyššej inštancie, na kanadskom Najvyššom Súde.

Táto schéma zobrazuje systém kanadských súdov z pohľadu provincie Ontário:

Občiansky súdny poriadok

Príslušnosť jednotlivých súdov je definovaná vo veľkom mnnožstve zákonov a nariadení. Základným zákonom regulujúcim príslušnosť súdov v Ontáriu je zákon o súdoch („Courts of Justice Act"). Občiansky súdny poriadok upravujúci pravidlá súdneho procesu vrátane všeobecného občianskeho súdneho konania, („Rules of Civil Procedure"), konania pred súdom malých pohľadávok („Rules of the Small Claims Court") a pred rodinným súdom („Family Law Rules") sú obsiahnuté vo vykonávacích predpisoch k zákonu o súdoch („Courts of Justice Act").

Náhrada trov

Trovy súdneho konania, ktoré sa nahraditeľné, sú tvorené len trovami právneho zastúpenia. Je tomu tak z toho dôvodu, že súdne poplatky sú vždy tvorené jednorázovou nízkou sumou. Vo väčšine prípadov nesie tá strana v súdnom spore, ktorá spor prehrala, aspoň časť nákladov právneho zastúpenia. Prisúdenie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia a suma náhrady je na voľnom uvážení súdu. Na udržanie sumy náhrad nákladov právneho zastúpenia v primeranom rámci súd posudzuje medzi inými nasledovné okolnosti:

· Peňažnú sumu, ktorú víťazná strana získala,

· Závažnosť predmetného sporu (závažnosť dopadu na poškodenú stranu sporu),

· Komplexnosť sporu,

· Konanie jednotlivých strán vrátane nedbanlivosti a iných pochybení,

· Skúsenosť právnika, účtované sadzby and vynaložený čas.

Suma náhrady nákladov zavisí od voľby, tzv. škály náhrady, zo strany súdu. Súd sa musí rozhodnúť medzi častejšie používanou (i) škálou čiastočnej náhrady („partial indemnity scale") a menej frekventovanou (ii) podstatnou škálou náhrady („substantial indemnity scale"). Podstatná škála náhrady predstavuje 1½ násobok sumy stanovenej pre škálu čiastočnej náhrady. Súd určí komu bude priznaná náhrada a následne sa rozhodne, či sumu stanoví sám ("fixing the costs") alebo túto úlohu prenechá v samostatnom konaní súdnemu úradníkovi ("assessment of costs"). V konečnom dôsledku je na posúdení sudcov komu a koľko priznajú ako náhradu trov právneho zastúpenia.

Alternatívne formy riešenia sporov

Pod alternatívnymi formami riešenia sporov rozumieme metódy mimosúdneho riešenia sporov, ktorými sú mediácia a rozhodcovské konanie.

Mediácia

Mediácia vyžaduje asistenciu mediátora, nezávislej osoby, pri vyjednávaní a prípadnom riešení sporu. Úlohou mediátora nie je stanoviť, ktorá zo strán má pravdu, ale uľahčiť hľadanie riešenia, ktoré by bolo uspokojivé pre všetky strany.

V roku 1999 Ontário zaviedlo program povinnej mediácie („Mandatory Mediation Program") , ktorý zaviedol povinnú mediáciu v určitých prípadoch ako dedičské spory, v sporoch týkajúcich sa trustov a pri sporoch týkajúcich sa rozhodnutí vydaných v zástúpení. Tento program však nenúti strany riešiť spor urovnaním. Úlohou mediácie je poskytnúť stranám možnosť nájsť vzájomne akceptovateľné riešenie, zatiaľ čo ponecháva možnosť pokračovať v súdnom spore.

Výhody mediácie obchodného sporu v Ontáriu vyplývajú z ustanovení zákona o obchodnej mediácií („Commercial Mediation Act"), ktorý umožňuje, aby strany obchodného sporu nechali svoju dohodu o urovnaní registrovať súdom, čím dohoda nadobudne účinky právoplatného rozsudku. Ustanovenia tohto zákona ďalej regulujú menovanie mediátorov, ich povinnosti a vedenie mediácie.

Rozhodcovské konanie

Rozhodcovské konanie je alternatívnou metódou riešenia sporov, ktorej výsledkom je záväzné rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom. Výhodou rozhodcovského konania je, že je spravidla rýchlejšie, lacnejšie, menej formálne a poskytuje vyšší stupeň dôvernosti. Rozhodca je zvyčajne expert v oblasti daného sporu a rozhoduje na základe faktov, zmlúv a príslušných zákonov.

V Ontáriu sa rozhodcovské konanie spravuje buď zákonom o rozhodcovskom konaní („Arbitration Act") alebo zákonom o medzinárodnom rozhodcovskom konaní („International Commercial Arbitration Act"), z ktorých posledný sa aplikuje na prípady, v ktorých majú strany sporu svoje sídla v rôznych krajinách. Pravidlá rozhodcovkých konaní sú odvodené od modelových pravidiel UNCITRAL. Na rozdiel od zákona o medzinárodnom rozhodcovskom konaní, zákon o rozhodcovskom konaní sa aplikuje na domáce spory s výnimkou pracovnoprávnych sporov.

Podľa zákona o ochrane spotrebiteľa („Consumer Protection Act"), rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, pokiaľ spotrebiteľovi bránia vo výkone jeho práva iniciovať pred súdom hromadnú žalobu.

UZNANIE ZAHRANIČNÝCH ROZSUDKOV

Uznávanie zahraničných rozsudkov sa vo všeobecnosti uskutočnuje prostredníctvom kanadských súdov bez toho, aby bolo potrebné viesť ďalšie súdne konanie. Výnimkou sú rozsudky, ktoré sú v rozpore s verejným záujmom a rozsudky, ktoré boli vydané v konaní odporujúcemu zásadám spravodlivosti.

V provincií Ontário sa uznanie civilných a obchodno-právnych rozsudkov riadi zásadami obyčajového práva common law, ktoré sú založené na rozhodnutiach provinčných súdov a Kanadského Najvyššieho Súdu. Podľa princípov obyčajového práva common law sú základné predpoklady uznania zahraničného rozsudku:

· správne ustanovenie súdnej príslušnosti súdom, ktorý vo veci rozhodol,

· rozhodnutie bolo konečné bez možnosti podať odvolací prostriedok,

· uznanie tohto rozhodnutia nie je vylúčené špeciálnymi predpismi.

Správne stanovenie príslušnosti definované Najvyšším kanadským súdom spočíva v naplnení podmienok testu „skutočnej a zásadnej väzby". Tento test sa postupne vyvíjal, pričom v súčasnosti sa súdne rozhodnutie uznáva, pokiaľ boli splnené nasledovné podmienky:

· odporca mal bydlisko v obvode súdu, ktorý rozhodnutie vydal,

· odporca vykonáva podnikateľskú činnosť v obvode súdu, ktorý rozhodnutie vydal,

· porušenie práva sa udialo v obvode súdu, ktorý rozhodnutie vydal,

· zmluva súvisiaca s predmetom sporu bola uzavretá v obvode súdu, ktorý rozhodnutie vydal.

Úspešné uznanie rozsudku na peňažné plnenie si vyžaduje, aby zahraničný rozsudok obsahoval presnú sumu plnenia vrátane presnej sumy trov konania. Rozsudok, ktorý neznie na peňažné plnenie musí byť vyjadrený dostatočne presným spôsobom, aby boli práva a povinnosti z nejho vyplývajúce zrozumiteľné tretím osobám, ktoré predmet sporu nepoznajú.